24 februára 2008

Chvíľka bez depresie

Neviem presne čo chcem týmto príspevkom povedať, len viem, že napriek tomu, že som priam neúnosne unavená (za posledné 3 noci som toho veľa nenaspala), chcem ho trošku nabiť pozitívnou energiou, ktorú v sebe pre zmenu mám.

Posledné dni boli dosť rušné, miestami náročné, no napriek tomu dobré. Ešte včera som mala kvôli jednej veci rozpísaný iný typ príspevku, nie tak pozitívny, o výčitkách a svedomí. Nie že by to už nebolo vôbec aktuálne, no keďže som ho nedopísala, v terajšom stave by som to už nezvládla vyjadriť tak precítene.

Vonku je krásne, práve na mňa dopadá cez pootvorené okno slnečný lúč, opaľujúci mi krk a mne je fajn. Chce sa mi spať, no ten pocit sa zatiaľ úspešne snažím ignorovať, pretože deň je príliš krátky na to, aby som ho prechrápala... Nie že by nebolo príjemné aj to, no niekedy to môže byť strata času, ktorý sa dal stráviť užitočnejšie, prípadne oveľa príjemnejšie.

Tieto riadky vlastne nemajú nijaké špeciálne poslanie. Snáď aby si niektorý nemysleli, že sa mám vždy depresívne, prípadne poďakovanie jednej osobe, ktorú som v posledných dňoch lepšie spoznala, aspoň si to myslím, a cítila som sa v jej spoločnosti veľmi dobre. Nad tým, aké následky bude mať naše zblíženie veľmi premýšľať nechcem. No keďže si myslím, že nič sa nedeje len tak, čas ukáže. Jedno, čo som si zas a znova overila je, že nie vždy treba dať len na prvý dojem, reči iných alebo jednoducho súdiť bez poznania, ale o tom možno niekedy nabudúce.

19 februára 2008

Večerná myšlienka

Dnes večer mi niečo chýba... niečo, čím sa líšili predošlé večery od tohto... Nie je to samozrejme jediná odlišnosť - nie je to ani dátum v kalendári, ani moje oblečenie... Je to niečo iné. Čosi pre mňa podstatnejšie, avšak to, čo by mi chýbať asi nemalo, no nemôžem si pomôcť a čakám. Stále čakám, či sa to ešte nespraví Oči sa mi zatvárajú, no ja stále dúfam, že ešte niečo tento môj deň zmiešaných pocitov zmení. No čakanie je márne, pomaly to vzdávam a ostávam sama s mojim bludiskom pocitov. Bludiskom, v ktorého slepých uličkách nachádzam striedavo úsmevné i smutné okamihy. Bludiskom, z ktorého by som sa rada vymotala bez zbytočných strát s jediným cieľom.... Aby pri konečne nájdenom východe z neho bol niekto, o kom by som vedela, že aj to trápenie stálo za to. Niekto, kto by ma pochopil,objal a sľúbil, že už bude všetko dobré a ja by som mu uverila.

18 februára 2008

Naivita

Často sa moje pocity a pozornosť zamerajú nesprávnym smerom... Neznášam to, že ma vždy zaujme niekto, o kom si už dopredu myslím, alebo viem, že to nemôže fungovať. Neznášam aj to, že si to uvedomujem, ale je to príliš silné. Príliš na to, aby som sa tomu dokázala postaviť, príliš na to, aby som dokázala odolať. Možno to bude aj tým, že mám rada výzvy a niekde v podvedomí verím, že to zvládnem, že to bude dobré. Hlava mi vraví – nebude. Zas sa popáliš, zas sa budeš trápiť. A ja napriek tomu skúšam a tvárim sa, že to, čo vyzerá byť zlé a nezvládnuteľné, zas také zlé nie je. A snažím sa všímať a vyzdvihovať len tie pozitívne veci. No viem, že klamem samu seba. Ale viem aj to , že ani toto vedomie mi nezabráni zas sa zbytočne trápiť. Niekedy mám pocit, že je to mojim poslaním, no moja zaslepená duša stále verí v zázrak, lásku a dobro... Slová, pri ktorých sa mi už niekedy zdá, že ani neexistujú.  Ja však veriť neprestávam...

14 februára 2008

Cit vs. komercia

Neodpustím si jeden príspevok týkajúci sa dnešného dňa. A nie je to na počudovanie žiadnou depresiou. Prišla som zo školy, počúvam Sako – momentálne najlepší balzam na dušu, úžasné skladby, ktoré mi idú dookola a dookola.... A vôbec na mňa nepôsobia, ako v niektoré z predošlých dní, práve naopak. Dobíjajú ma energiou, ako celkovo hudba každý deň... Je to taký všeliek, len s ním treba vedieť narábať. Ľahko dostupný a pritom na 99 percent úspešný spôsob zlepšenia nálady. No ale nie o tom som chcela...

Je tu ten deň –Valentín, dlho očakávaný sviatok všetkých zamilovaných... Vlastne si to dovolím trošku poupraviť. Ďalší deň všetkých predajcov, obchodných domov a rôznych predajní, dokonca leteckých spoločností a ktovie koho ešte. Valentínske reklamy, srdiečka, rôzne ružové a červené veci vídavam všade dookola už minimálne dva týždne. Že už začínam vídať aj zajačikov a kuriatka radšej ani nekomentujem. Podľa mňa by už pomaly mohli začať rozmýšľať a dávať do obehu aj sobíkov, snehuliakov a Mikulášov...

Komercia vládne svetom. A ľudia sa stresujú a plašia, čo svojej polovičke kúpiť, ako by tento deň bol jediný, kedy na to majú aj príčinu. Behajú po obchodoch, kde strácajú kopu času, často aj peňazí. A pri tom, čo by malo byť podstatou toho, ako vlastne aj iných “sviatkov“. Nemalo by to byť tak, že čas, ktorý investujeme do behania hore dole, radšej venujeme danej osobe? Jednoducho byť spolu, spraviť si nejaký pekný deň, niečo dobré pripraviť, niekam si výjsť, porozprávať sa, pozrieť si nejaký film...

Ale myslím si, že ani na to nie je potrebný nejaký sviatok a ľudia by to mali robiť bežne. Proste si v dnešnom uponáhľanom materialistickom svete nájsť na seba čas. Pretože to je to, čo nám často chýba. A hlavne ľuďom, ktorý majú peniaze a myslia si, že to stačí, že si za ne kúpia všetko. Lenže všetko sa kúpiť nedá – ani cit, ani pozornosť, lásku, zdravie... Tak podstatné a pritom často zanedbávané veci, ktoré sú nenahraditeľné.

Síce je ešte len obed, takže ťažko hodnotiť tento deň, o chvíľu sa chystám do práce, no viem čo ma doteraz najviac potešilo. Keď som sa, samozrejme hneď po príchode domov, napojila na internet a po prihlásení sa mail mi zablikala jedna nová správa s predmetom Valentínka. Bol to mail od mamy, kde nebolo vlastne dokopy nič, len pár smajlíkov a že ma ľúbi...

A zas sa vlastne dostávam k tomu, aké jednoduché veci vedia ľudí potešiť... Je pravda, že som už asi pred troma dňami od nej dostala srdiečkový dezert, a maličké srdiečko, no toto ma snáď potešilo ešte viac. Proste ak si na vás niekto spomenie, niekto, komu na vás záleží a má vás rád. Preto že cit má mnoho podôb. Spojenie mať rád nemusí byť len medzi milencami... A ešte aby som nezabudla, včera som dostala krásny tulipán od brata, ktorý mám vo váze, čo som vôbec nečakala. Tak na takých maličkostiach, ktoré nie sú podstatné, ale sú dosť dôležité sa dá stavať.

Nezvyknem tu ľudí menovať, ani nič špeciálne konkretizovať, no teraz som sa rozhodla inak. No často sa to určite opakovať nebude. Tak prajem pekný, neuponáhľaný deň plný lásky, ako by mal byť vlastne každý jeden.


11 februára 2008

Sentimentálne vety slabej chvíľky...

Dnes ráno som sa tak zobudila po asi 10tich hodinách výdatného spánku do pekne slnečného rána, ale uvedomila som si, že mi niečo chýba. Niečo, o čom sa mi v poslednej dobe iba sníva a to je pocit šťastia s blízkou osobou. Niekedy si vôbec nepamätám, kto okrem mňa bol hlavný hrdina môjho sna a ranného úsmevu na tvári, pamätám si iba ten pocit. Pocit, keď mám koho objať, s kým sa ráno prebudiť, keď mám komu zavolať, či už potrebujem pomôcť alebo len aby som počula jeho hlas, pocit nie len fyzický, ale aj psychický.

No po rannom prebudení do reality, ostane mi len ten sen a predstavy. Tieto emócie vo mne ešte rastú blížiacim sa sviatkom, ktorý je venovaný práve týmto ľuďom, čo sa našli. Hneď prvé po otvorení mailovej schránky mi do očí udreli ďalšie valentínske akcie, letenky pre dvoch za cenu jedného, darčeky... A tým si vlastne spomeniem ešte na jednu udalosť, ktorá sa na Valentína odohrá v rodine, no nebudem predbiehať a prezrádzať. No táto udalosť len upevňuje môj pocit, že aj po zlej dobre príde opäť dobrá a na lásku nikdy nie je neskoro.

Či už máme niekoho na rok alebo na celý život, to na začiatku nevie nikto a ak to nevyskúša, pre pocit strachu z toho čo bude, alebo už z hocijakých iných dôvodov, nikdy to nezistí. Veď aj kratší vzťah nám môže niečo dať. Či už len pocit, že sa máme ku komu pritúliť, koho pobozkať, na koho sa tešiť a vieme, že sa na tú osobu môžeme spoľahnúť, máme niečo spoločné, namiesto všedných dní prežitých v citovej samote bez naplnenia. Naberieme nové skúsenosti, ktoré potom môžeme využiť neskôr, aby to bolo lepšie a lepšie. Nie všetko musí výjsť na prvý krát, no to platí vo všetkom. Dôležité je si z toho niečo vziať a ísť ďalej. Veď svet sa ešte pre nevydarený vzťah nezrútil. Práve pre tie úžasné začiatky sa oplatí skúsiť to znovu.

Netreba premýšľať rovno nad tým, ako bude o rok, desať rokov, či si tú osobu vezmem. To nie je podstatné a vždy sa na to príde až časom. Podstatné je prežívanie šťastných okamihov, užívanie si prítomnosti a vedieť nie len brať, ale aj dávať.

Chcela by som stretnúť osobu, s ktorou by som sa takto prebúdzala do reality a sny by už neboli podstatné, pretože by to neboli oni, ktoré by mi spôsobovali šťastné rána. Podstatný by bol pocit, že viem, že ma má niekto rád, myslí na mňa, teší sa na mňa tak, ako ja na neho. Možno ho ešte nepoznám, možno aj áno, len som na to ešte neprišla, alebo na to neprišiel ešte on...


10 februára 2008

Pozitívny vplyv negatívnych udalostí života na silu osobnosti

Niektoré veci stoja v živote za veľa, sú priam nenahraditeľné, niektoré sú všedné, ktoré nejak špeciálne nevnímame a berieme ich ako samozrejmosť (aj keď pre iných často samozrejmosťou byť nemusia) a niektoré stoja za ... hmm. No proste nestoja za nič. A samozrejme, že to neplatí len na veci, ale tak isto sa to dá aplikovať na ľudí.

Aj keď ja som vlastne zástanca takej teórie, že všetko čo sa stane má svoj význam, svoje opodstatnenie a všetko zlé je na niečo dobré. Možno pôsobím niekedy dosť negatívne, no v podstate zas taký negatívny človek nie som a na všetkom aspoň s odstupom času hľadám tú pozitívnu stránku veci. Niekedy je to sakra ťažké, no len toto presvedčenie a snaha flegmatického vnímania niektorých vecí ( čo sa nie vždy podarí a potom to dopadne ako by som možno aj nechcela ), ma prenášajú cez väčšie problémy.

Za posledné roky som sa naučila veľa vecí brať s rezervou, s prižmúrenými očami a oboma ušami otvorenými, aby mohli niektoré informácie čím skôr vyletieť opačnou stranou, ako vošli a nezdržiavali sa dlho v hlave. Musela som, aby som sa bez príliš veľkých emocionálnych strát preniesla cez niektoré udalosti v mojom živote. Je však evidentné, že niečo na mne aj tak zanechalo pár stôp hlboko v podvedomí, no s podvedomím ja bojovať neviem a niektoré veci neovplyvním. A možno tam sa zrodili aj niektoré bloky, čo mám v hlave, ktoré mi často nedovolia konať ako by som chcela.

Bolo to občas dosť ťažké, no nutné a tak sa postupom času zo mňa stal trochu iný človek. A aj preto to neľutujem. Vlastne ak sa tak zamyslím, nenachádzam nič podstatné v mojej minulosti, či už blízkej alebo vzdialenej, čo by som zmenila. A načo aj. Celý ten komplex pozitívnych, či hlavne negatívnych udalostí zo mňa spravil to, čo som dnes. Nie že by som so sebou bola nejak špeciálne spokojná. To určite nie a je ešte veľa vecí, čo by som na sebe, svojej povahe a osobnosti do budúcna chcela zmeniť. No ak by sa diali veci inak, bez niektorých negatívnych skúseností, mala by som to teraz oveľa ťažšie. Takže ďakujem všetkým negatívnym veciam, ktoré ma posúvajú dopredu a robia zo mňa silnejšieho človeka a teším sa na všetky pozitívne veci, ktoré ma možno aj vďaka tomu stretli a určite ešte aj stretnú či už v blízkej alebo ďalekej budúcnosti.


06 februára 2008

Jedna veta

Dnes som mala chuť môj blog nabiť dosť negatívnym nábojom, prípadne sa mu radšej z tohto dôvodu vyhnúť. Niektoré veci sa mi totiž akosi zbierajú a nie sú práve pozitívneho charakteru. No nespravím to. Ak by niekoho zaujímalo prečo, čo tak zmenilo zrazu moje temné myslenie, odpoviem - jedna veta. Neisto formulovaná zložená z dvoch častí prepojených bodkami... Sama nechápem ako takých pár slov, obyčajných písmen, môže zrazu spozitívniť pohľad na svet, vyčarovať spokojný výraz a úsmev na tvári aj po nie najvydarenejšom dni. Samozrejme že neprišla len tak od hocikoho, pretože ak by som si to isté prečítala od osoby, na ktorej mi nezáleží, neznamenalo by to pre mňa nič. Možno tak, ako pre niekoho nezasväteného tieto riadky.

Týmto chcem jednoducho povedať vec, ktorá bude jasná ľuďom, ktorí ma poznajú, aj tým, ktorí ešte netušia, čo zač tu píše tieto nezmyselné riadky. Mať niekoho pri sebe je úžasná vec. Myslím že nenahraditeľná. Či už je to milenec, priateľ, kamarát, alebo všetko v jednom. Proste človek, ktorý dokáže podržať, rozosmiať, s ktorým sa dokážeme porozprávať aj zabaviť. Ja som veľmi rada, že takú osobu poznám a týmto by som jej týchto pár riadkov venovala za to, že je aká je, aj keď ma jej povaha alebo skôr prístup k niektorým veciam občas vie aj trošku štvať... Aj tak ju mám veľmi rada.

Tak venované tebe zložitý, nepredvídateľný no predsa super človiečik, ktorý si sa dnes, aj keď možno nevedomky, ujal záchrany mojej večernej nálady.


05 februára 2008

Trip to Bratislava

Tak toto je môj vôbec prvý verejný príspevok... sem tam som už niečo napísala, no vždy to bolo len súkromne a to prevažne formou sms (pre enormný počet znakov občas prehodenej do mms). Tie boli zväčša aj niekomu doručené... no občas aj nie, keď som si to po zvážení rozmyslela (hlavne z prostého dôvodu neobťažovania okolia mojimi hlúposťami). Len som sa potrebovala “vykecať“. Zvykne to pomáhať, ako to trochu pomohlo aj včera v asi 10kb mms textu, ktorú som písala asi minimálne dobrú hodinu až dve. Ale som rada ak to mám komu poslať a ten dotyčný je schopný to aj celé prečítať... Teda aspoň si to myslím. Či také veci majú význam neviem posúdiť. Možno to nie je robené pre blaho spoločnosti takže to pre väčšinu ľudí neznamená nič, no pre dotyčného autora to môže znamenať veľa. Či už z dôvodu uľavenia si na duši, alebo snáď dúfaním, že si to prečíta niekto o kom to je. A to, či to treba čítať medzi riadkami alebo je to vystihnuté priamo vie len dotyčný autor, prípadne osoba, ktorej sa to týka. Ale myslím že všetko, čo nikomu neublíži a pomôže aspoň jednej osobe má význam. Moje prejavy zvyknú byť dlhšieho charakteru, takže sa nebudem čudovať ľuďom, ktorým sa to nebude chcieť čítať. No píšem prevažne len ak ma niečo zaujme, poteší alebo asi častejšie privedie na “emo“ myšlienky. Takéto striedanie pocitov sa mi ale deje dosť často v poslednej dobe, no neviem zhodnotiť ktorý typ prevažuje. No vlastne ak platí, že všetko zlé je na niečo dobré a ja tomu verím, len si to dobré na tom treba nájsť, čo sa nepodarí vždy, vychádza mi z toho, že musí prevládať to pozitívne. Tak sa o tom snažím presvedčiť aj samú seba.

Práve mi hrá pesnička ktorá sa mi zobrazuje len ako Track3, takže neviem určiť o koho ide, len viem že ide o krásnu baladu, ktorú mi napálil jeden veľmi super človek bližšie nekonkretizovaného zvláštne imaginárneho vzťahu...Ale nie, proste osoba, ktorú poznám asi len niečo cez mesiac ale som si ju veľmi obľúbila. A to ma privádza k myšlienkam na môj výlet a udalosti posledných dní. Spoznala som pár nových ľudí a prežila pár pekných dní s nimi aj s už predtým známymi osobami. Neviem ako brali oni mňa ale ja viem, že som rada že som tam bola a že sa tam rada vrátim keď to bude možné.

Okrem behania po Auparku s výsledkom kúpy botasiek, vodnej nočnej akcie, z ktorej si mimochodom vybavujem tak polovicu len vďaka videu ktoré bolo natáčané, som bola aj prvý krát vo Viedni. Je to veľké a krásne mesto, do ktorého sa rada vrátim v trochu teplejších dňoch a budem sa tam oddávať okrem ktovieakých hlavne fotografickým orgiám, ktoré teraz absolvovala osoba, ktorej som foťák na ten deň a vlastne aj pár nasledujúcich prenechala. Len na to bude potrebné viac času a iba také osoby, ktoré pochopia že jedna budova sa nafotí aj 20x, nieje to nič zvláštne a nebudú sa popri tom nudiť... čiže len šialení fotomaniaci ako som aj ja keď ma to chytí.

Zavŕšením plánu 5-dňového výletu bol koncert Buena vista social club v Sibamac aréne, kde som bola tiež po prvý krát. Kubánska hudba pomalšieho charakteru, aj keď inak veľmi príjemná, mi v ten večer skôr ale privádzala tzv. “emo feelings“ takže som si to neužila ako by to bolo možno iný deň, no aj to patrí k životu. No občasné rozptýlenie prišlo so známymi rýchlejšími tónmi niektorých piesní, učením jednoduchej tanečnej kreácie, kubánsky zahratou zvučkou ružového pantera alebo ruskou piesňou Kalinka.

Celkové zhrnutie so všetkými aktivitami vykonanými za toto krátke obdobie však hodnotím kladne. A tak nasledovala cesta domov s osobou, ktorá je jedna z mála osôb ženského pohlavia s ktorými som v častom kontakte (neviem čím to je, ale vždy som lepšie vychádzala a rozumela si s opačným pohlavím). Tá prišla do Bratislavy len v podstate na otočku na koncert, z ktorého mala ale veľkú radosť takže svoje rozhodnutie a investované nemalé financie neľutovala. A ešte k tomu ako bonus sa na ceste domov dosť bavila pred výdatným nasledujúcim spánkom na úžasne pohodlnom lôžku. To bolo prvý krát čo som sa vo vlaku úžasne vyspala aj ja a nechcelo sa mi vystupovať. Ale tak v skratke sa vrátim k dôvodu zábavy spomenutej osoby.

Sprievodca vo vlaku sa rozhodol že ma zbalí. Neviem kedy si ma stihol vôbec všimnúť, či si vybral podľa fotky na ICIS karte, ktorú som mu dala s lístkom na začiatku, alebo keď som prechádzala okolo jeho kabínky hneď na začiatku vykonať vlakovú ľudskú potrebu. Čudujem sa preto lebo už po asi 5 minútach existencie vo vlaku keď som odchádzala späť do postele sa otočím na to, že niekto kričí, či si slečna nedá niečo na pitie. A ja nevediac samozrejme o čo mu ide som povedala že nie a že sa ma to spýtal ešte raz mi nepripadalo až také divné. No keď som onedlho šla za ním sa spýtať ako stíšime radiátor, lebo po vchode do kabínky číslo 6 som sa cítila ako v rozprávke o Janíčkovi a Marienke, keď mali testovať na lopate pec, som zistila po ešte asi 3 opýtaniach či si niečo nedám (pričom v sortimente ponuky bolo hlavne víno) a následnom húfe otázok čo, kde, ako a prečo, o čo mu ide. Takže po neurčitej odpovedi na pozvanie na rande som bola rada že odišiel a dvere som zamkla následne okrem klasického aj na poistný zámok. Po pobavení sa na danej situácii sme obe zaspali a zobudila som sa až na klopanie na dvere, keď nám už doniesol doklady a pomaly sme mali vystupovať. Samozrejme, ako som predpokladala, nezabudol popýtať číslo, ktoré som mu nedala a ponúknuť mi kávičku, ktorú som odmietla. Tak toľko zážitok na koniec výletu, na ktorom sme sa ešte chvíľu bavili.. Tiež novinka pre mňa, pretože ešte odomňa nikto nepýtal číslo keď som vstala s jedným okom zalepeným a strapatými kučeravými vlasmi ráno...

Toľko pár aktuálnych informácií, ktoré boli možno viac vyčerpávajúce ako by som chcela, alebo skôr ako by chcel niekto kto to číta, pretože ja som tu ešte nenapísala všetko... No všetko tu vlastne ani nikdy písať nebudem...